Súčasťou výstavy je aj zbierka objektov – kameňov, ktoré obsahujú len nepatrný autorský zásah. Návštevníci ich môžu získať výmenou za iný kameň, ktorý prinesú zo svojich potuliek. Prinesený kameň sa tak stane súčasťou výstavy a po jej skončení arzenálom pre ďalšiu autorkinu tvorbu.
„Hovořím o kamenech, které vždy ležely venku, i o kamenech, které spí ve svém ložisku v temnotě žil. […] Hovořím o kamenech, které nemají nic jiného na práci než nechávat po svém povrchu klouzat písek, liják či příboj, bouři nebo čas, píše v knihe Kameny a jiné texty francúzsky spisovateľ a filozof Roger Caillois. Kamene majú fascinujúcu vnútornú dynamiku. Sú symbolom hĺbky geologického času, je v nich „zamrznutý“ pohyb zemských hlbín a niekedy pochádzajú z iných hviezd. Človek však nemusí byť geológom aby si uvedomil ich čaro. Kamene na brehu rieky alebo mora. Ich štruktúry a tvary, ktoré podnecujú predstavivosť. Kto taký kameň nikdy nezdvihol? Mnoho výtvarníkov v nich nachádza materiál a východisko pre svoje diela. Podľa Cailloisa umelci v kameňoch hľadajú skôr prekvapenie než krásu, skôr beztvarosť než dovŕšený tvar, ktorý má zostať ich vlastným prínosom – ich výsadou.
Mia hľadá spôsoby ako sa ku kameňom priblížiť a zároveň ako ich priblížiť k ľudskému telu. Osobitú pozornosť venuje možnostiam šperkárskeho uchytenia. Niekedy doplní ihlicu alebo malú skrutku, inokedy vytvára striebornú klietku či schránku, do ktorej kameň vloží. Spôsob uchytenia sa snaží byť čo najmenej viditeľný, zároveň ale každý kameň osobitým spôsobom dotvára. Zatiaľ čo uchytenie je premenlivé (často demontovateľné), kameň ostáva (zdanlivo) nemenný. Táto oscilácia medzi nadčasovosťou a premenlivosťou, medzi vnútorným a vonkajším, medzi obsahom a schránkou je zdrojom veľkej fascinácie.
V kolekcií šperkov – objektov prezentovaných na výstave v Múzeu mincí a medailí Mia pracuje s krištáľmi kremeňa. Zaujalo ju svetlo. Svetlo vychádzajúce zvnútra objektu. Tento efekt dosahuje prerezávaním a opätovným spájaním (lepením) kryštalických segmentov – ungrouping and grouping. Styčné body sú pozlacované čím rozohrávajú príbeh vnútornom priestore objektu. Samotná autorka k tomu poznamenáva: „Vytváram nový materiál. Vyzerá akoby akumuloval svetlo. V skutočnosti ho však iba odráža ako Venuša alebo Mars.“ Hoci sa tu Mia prejavuje ako racionálna konštruktivistka, konečné pôsobenie jej šperkov/objektov má lyrické vyznenie. Nejde jej o dokonalosť formy, vyhýba sa prázdnemu estetizmu optických efektov. Dôraz, zdá sa, je tu kladený skôr na expresivitu materiálu, na jeho schopnosť vyjadriť posolstvo. V tomto zmysle sú jej brošne ako myšlienky pripnuté na kabát, ako nosenie krátkej básne, ktorá zasadzuje ľudský čas do zložitých časových súvislostí prírody.
Naďa Kančevová, 2022