Na kultúrne inštitúcie sme zvyknutí sa pozerať ako na miesta, kde sa stretávame s kultúrou. To, ako sa správajú resp. starajú o hosťujúcich pracovníkov či zákazníkov môže byť však niekedy v rozpore s navonok prezentovanými hodnotami.
Kvalitu kultúrnych inštitúcií väčšinou posudzujeme podľa programu, ktorý prezentujú, či podľa počtu návštevníkov.
Počas stretnutia s kurátorkou Terezou Stejskalovou sa pokúsime pozrieť sa na kultúrne inštitúcie predovšetkým ako na priestor starostlivosti a na ľudí, ktorí sa v tomto priestore vyskytujú, či už sú to zamestnanci, spolupracovníci či diváci/poslucháči, primárne ako na osoby, ktoré starostlivosť poskytujú alebo ju potrebujú. V našej spoločnosti je oblasť starostlivosti dlhodobo systémovo znevýhodnená – nie je ani finančne, ani symbolicky oceňovaná. Paradoxne je to ale niečo, čo hrá v živote jedinca i spoločnosti kľúčovú úlohu – bez starostlivosti by sme jednoducho nemohli existovať. Môžu nám kultúrne inštitúcie ukázať cestu k spoločenskému usporiadaniu, ktoré stavia starostlivosť na prvé miesto? Aké máte vy skúsenosti so správaním sa kultúrnych inštitúcií?
Tereza Stejskalová je kurátorkou, ktorá pôsobí v iniciatíve tranzit.cz a ako pedagogička tiež na pražskej FAMU. Jej kurátorské projekty sú založené ma spolupráci a dlhodobom výskume. Spoločne so Zbyňkom Baladránom kurátorovala projekt Biafra ducha. Študenti z Tretieho sveta v Československu (Národná galéria v Prahe, 2017; tranzit.sk, Bratislava, 2016). Spoločne s Barborou Kleinhamplovou tiež výstavu Terénny výskum ľudského druhu. Dialóg s Harunom Farockim (Fotograf festival, Praha, 2015), podieľala sa na umeleckých projektoch Manifest spáčov (New Museum, New York, 2014), Spáči (Tranzit display, Praha, 2014; Gwangju Biennale, 2016) a na knihe Kto je to umelec? (Akadémia výtvarných umení v Prahe, 2015). V minulom roku iniciovala šesťmesačný program Feministická umelecká inštitúcia, ktorý vyústil v kódex umeleckej inštitúcie ako priestoru starostlivosti.
Rodičia s deťmi sú na akcii vítaní.