Premýšľanie o koexistencii so všetkým živým

O projektoch Rebuilding to Last a Greening the Hubs sa s Borisom Melušom, jedným zo zakladateľov Novej Cvernovky, zhováral Laco Oravec.

Pred pár mesiacmi skončil projekt Rebuilding to Last, ktorého bola Nová Cvernovka súčasťou. O čom vlastne bol?

Názov Rebuilding to Last sa dá veľmi doslovne preložiť ako “prestavujeme, aby to vydržalo”. A ten projekt bol vlastne o procese, ktorým si prechádza aj Nová Cvernovka, aj mnohé podobné centrá v Európe, keď prestavujú nejakú budovu na novú funkciu a snažia sa to robiť čo najekologickejšie – práve aby to vydržalo. A musia teda brať ohľad na to, ako to bude fungovať voči prírodnému prostrediu, ale zároveň aj voči využívaniu budovy na súčasný účel. Celý projekt bol práve o tom, ako transformovať alebo regenerovať tento druh budov alebo areálov na nové miesta, kde spolu dokážu koexistovať ľudia, iné živočíchy a príroda.  

Predpokladám, že my sme sa v ňom ocitli, pretože k týmto témam máme blízko. Bol to projekt podporený z Kreatívnej Európy, ako aj zo slovenského Fondu na podporu umenia. Kto každý na ňom ešte spolupracoval? 

Keďže bol podporený z programu Kreatívna Európa, to znamená, že išlo o medzinárodné konzorcium zložené z viacerých partnerov. Hlavným partnerom bola sieť kultúrnych centier Trans Europe Halles, ktorej sme aj my ako Nová Cvernovka členom. Takou dušou projektu však bol taliansky partner Manifatture Knos z mesta Lecce. Súčasťou projektu boli aj nám blízke kreatívno-kultúrne centrá Kaapeli z Helsínk či ufaFabrik z Berlína, ale aj Univerzita z Liège a viacero ďalších organizácií, z ktorých každá prinášala iné know-how či umelecké presahy.

A aby sme nehovorili iba projektovým jazykom, čo sa vám vlastne podarilo spraviť?

Dôležitou nohou projektu bol výskum, v rámci ktorého sa spracovala aj história vybraných členov siete Trans Europe Halles. Niektoré centrá museli najprv bojovať o svoju existenciu a až neskôr sa začali venovať “zeleným” témam, ale iné, ako napríklad ufaFabrik, boli už od začiatku nastavené tak, že keď niečo budovať, tak v súlade s environmentálnymi princípmi. Podobne sme k tomu pristupovali aj my v Novej Cvernovke.

Ďalej sa výskum zameral na zmapovanie 20 až 30 konkrétnych environmentálnych opatrení, ktoré tieto centrá realizovali. Často sú to postupy, ktoré nie sú úplne štandardné, ale naopak inovatívne, zväčša založené na prístupe zdola nahor. 

A napokon, v rámci projektu sme ešte v úvode na hackathone v Berlíne vybrali aj 3 pilotné projekty, ktoré sa následne fyzicky zrealizovali.

A o čom boli tie pilotné projekt?

Prvý sa realizoval v dánskom Aarhuse, kde pôsobí Institut for (X) – čo je jedna menšia budova, okolo ktorej vyrástlo asi 30 ďalších objektov postavených z kontajnerov alebo rôznych svojpomocných materiálov. Vznikol tak minipark v časti mesta, kde bolo kedysi železničné depo. A uvedomili si, že aby to vedelo koexistovať, tak je potrebné tam znova priniesť aj prírodu. Mali napríklad problém s vodou, pretože počas väčších dažďov ich tam zaplavuje, takže riešili napríklad aj to, ako vodu na jednej strane zadržiavať, a na druhej strane byť schopní ten priestor užívať aj počas tých extrémnejších zrážok.

Druhý pilot sa realizoval u nás na Slovensku, na Stanici Žilina-Záriečie. Tam sa zaoberali koexistenciou medzi ľuďmi a rastlinami, pretože mali dlhodobo problém s invazívnymi rastlinami v okolí ich kultúrneho centra. Počas workshopu sa tam rozvinula zaujímavá diskusia, či sú to vlastne invazívne druhy alebo skôr pionierske. 

Následne sa tam urobila úprava zelených plôch, tiež sa riešilo zachytávanie vody, ale aj nejaké umelecké intervencie, napríklad tam umiestnili hojdačku s nápisom “Burina je vítaná”, čo malo až taký politický presah.

A posledný projekt bol v Aténach v centre Communitism, ktoré získalo nový priestor v novej lokalite. Takže sa zamerali jednak na využitie reuse prístupu pri zariaďovaní nového centra, ale aj na tému koexistencie s ľuďmi v novej štvrti.

Tie zmeny, o ktoré sa pilotné projekty usilovali, sa realizovali počas workshopov, ktoré trvali necelý týždeň. Takže niečo sa tam naštartovalo a uvidíme, ako to bude pokračovať ďalej. 

Na záverečnej konferencii sa hovorilo práve o hľadaní nejakej novej koexistencie medzi ľuďmi a “neľuďmi”. V angličtine na to majú termín “non-humans”, čo sa do slovenčiny ťažšie prekladá. Možno by sme mohli povedať koexistencia medzi ľuďmi a všetkým živým. Znie to až tak utopicky. Čo pre teba znamená hľadanie takejto koexistencie a je to vôbec možné?

Už ten výraz samotný má veľa rovín. Pre niekoho to “non-humans” znamená zvieratá a možno rastliny, ale sú aj takí, ktorí tým rozumejú aj neživú prírodu, matériu, alebo možno aj celé rieky a podobne. 

Ale z globálneho hľadiska to vlastne znamená, že každou jednou našou činnosťou narúšame ekosystém. A mali by sme sa snažiť robiť to tak, aby sme ho nenarúšali, naopak regenerovali a opravovali.

A v lokálnom merítku to zas ukazuje, že akonáhle vytláčame všetok život z nejakého mesta, tak ideme sami proti sebe, lebo si komplikujeme vlastný život a ešte tým aj upierame právo na existenciu iných vecí. Je to teda čiastočne morálna, čiastočne filozofická, ale aj praktická, ekonomická a ekologická otázka. Každý z nás môže v tom chápaní koexistencie nájsť niečo svoje, a preto je to hlavne o nových imagináciách a potrebe začať o tom vôbec premýšľať.

Jeden z takých príkladov je “breaking the asphalt” – teda snaha na staré parkoviská alebo iné plochy s asfaltom, čo i len v malom rozsahu prinavracať nejaký ekosystém, vodný prvok alebo zeleň. Myslím, že postupne sa už mení rozmýšľanie ľudí o takýchto veciach.

Projekt trval 3 roky a skončil v októbri 2024. Čo po ňom zostane? Je niečo, čo sa dá ďalej využívať? 

Jeden z výsledkov projektu bola aj publikácia TEH: Building a Cultural Regeneration Project for Europe s podnadpisom Small atlas of cultural shifts, strategies and prototypes to keep down to Earth. Preložiť by sme to mohli ako TEH: Budovanie projektu kultúrnej regenerácie pre Európu: Malý atlas kultúrnych posunov, stratégií a prototypov na udržanie sa pri Zemi. Je fajn, ak po projekte niečo také ostane. Lebo energia, ktorá sa počas projektu nakumuluje cez ľudí, ktorí sa na ňom podieľajú a premení sa na tie menšie pilotné aktivity – tá sa postupne vytratí. Ale práve publikácia zachytila množstvo informácií z procesu realizácie projektu, ale aj z histórie siete Trans Europe Halles, ako aj iných kultúrnych centier. 

A myslím si, že to môže byť dobrá inšpirácia pre iných. Málokedy sa dajú také iniciatívy preniesť inam takpovediac “jedna k jednej” – samozrejme, niektoré princípy sú univerzálne, ale iné sú zas veľmi špecifické pre určitý kontext. Preto je dobré vidieť čo najviac príkladov a aj cez ne si otvoriť vlastné premýšľanie. A to nehovorím iba o kultúrnych centrách, tie príklady môže využiť v podstate ktokoľvek, kto pôsobí v nejakej verejnej sfére.

Po skončení projektu sme vlastne plynulo ako Nová Cvernovka prešli do nového projektu podporeného tiež z Kreatívnej Európy. Ten nesie názov Greening the Hubs, čo by sa dalo preložiť ako “zazelenanie kultúrnych a kreatívnych centier”. Sme síce ešte iba na začiatku, ale aké najväčšie podobnosti a rozdiely vnímaš medzi oboma projektmi?

Treba povedať, že ani jeden z tých projektov nemal nejaký zásadný rozpočet, aby dokázal transformovať celú budovu. Je to skôr o rozmyšľaní a ukazovaní nejakých postupov. Projekt Rebuilding to Last sa na konci vyprofiloval tak, že viac pracoval s verejným priestorom v okolí budov ako s budovami samotnými. Tento nový projekt bude viac o analýze – čo všetko zlé tie budovy robia a následne nastavení spôsobov, ako to opravovať. A celé sa to ešte bude točiť okolo takej novej pracovnej pozície – v angličtine Sustainability Manager – teda manažér pre udržateľnosť. Ten by mal nielen nastavovať, čo všetko sa má s budovou spraviť, ale potom s tým aj ďalej pracovať. Pretože samotné technické riešenia sú len polovica úspechu. Druhá polovica spočíva v tom, aby ľudia, ktorí budovu denne používajú, ju používali správne. Je to podobné ako s autom, či na ňom jazdíte efektívne alebo neefektívne. Aj budova – či už hovoríme o kúrení, vetraní, spotrebe vody, odpadovom hospodárstve, cirkulárnej ekonomike – je postavná do veľkej miery na ľuďoch. A od určitého množstva ľudí v budove to už musíte začať sledovať, robiť osvetu a podobne.

V projekte Greening the Hubs sa chceme zamerať práve na to a budeme zisťovať, ako to robiť v kontexte kultúrnych a kreatívnych centier. Lebo jednak tu robíme množstvo podujatí a na druhej strane tu máme nájomníctvo, ktoré v budove funguje. To sú také špecifiká oproti iným budovám. 

Ako sme už spomenuli, Nová Cvernovka patrí skôr do tej kategórie, ktorá mala to “zelené” už od začiatku vo svojej DNA. Prečo je to podľa teba tak? 

Myslím si, že to vždy záleží od iniciačnej komunity. Proste ľudia, ktorí niečo podobné rozbiehajú, majú nejaké hodnotové nastavenie a tlačia to do celého procesu. A my sme mali, podľa mňa, šťastie v tom, že viacerí ľudia ešte zo starej Cvernovky, z tých prvých ateliérov, ktoré sem prichádzali – teda boli aj v jadre akéhosi organizačného tímu – boli takto nastavení a chceli si to postrážiť už do začiatku. Aj keď sme vedeli, že na to zo začiatku nemáme peniaze, chceli sme robiť rozhudnutia tak, aby sa už išlo tým smerom. 

To isté mali aj v ufaFabrik, ktorú sme už spomínali. Tam bol proste jeden človek, Werner, inžiniér, ktorý sa ocitol v kreatívnej komunite a od začiatku to strážil a doteraz to stráží. Je to teda o konkrétnych ľuďoch a nedá sa to nakázať zhora nadol. Proste, keď tým komunita naozaj autenticky žije, tak žije.

To ešte neznamená, že tým musia žiť všetci, lebo aj ten jeden ich vie postupne nakaziť. Ja si myslím, že takto fungovať je v konečnom dôsledku pre všetkých príjemné a výhodné, len keď to nemáš zažité, tak vlastne nevieš, že to vôbec máš robiť. 

A na záver, čo by teba potešilo, keby sa nám v najbližších rokoch v tejto oblasti podarilo?

My máme už dlho sen, že by sme chceli obidve naše strechy na budove bývalej školy jednak opraviť, aby nezatekali, aby boli zateplené, ale zároveň aby to boli živé strechy. Lebo na veľa modernisticko-funkcionalistických budovách je zaujímavé, že majú rovné strechy, ale sú to vlastne nevyužité priestory. A keď si zoberieme, že tá budova zastavala nejakú živú zem, zobrala si ju, tak si myslím, že by to v budúcnosti mohla nahradiť a opäť na tú strechu priniesť život.

Pritom nemyslím len nejaké machy, ale že to bude naozaj niečo produkovať a že sa tam budú diať podujatia. Takže toto je taká naša najbližšia vízia – ukázať, čo všetko môže znamenať zelená alebo živá strecha.

Projekt Rebuilding to Last z verejných zdrojov podporila Európska komisia a Fond na podporu umenia.

Projekt Greening the Hubs z verejných zdrojov podporila Európska komisia.